Čo je to hrnčiarstvo?
Hrnčiarstvo je výroba nádob a predmetov z pálenej hliny.
Keramické výrobky majú svoju typickú hrubozrnnú pórovitú
štruktúru. Najprv sa keramika vytvárala ručne bez použitia
hrnčiarskeho kruhu. Neskôr si hrnčiari sami vyrábali vlastné
mechanické hrnčiarske kruhy poháňané nohou – tzv. kopačáky.
Časom prešli z mechanických kruhov na elektrické, čo im dosť
uľahčovalo prácu. Vývojom technológií sa keramika aj odlievala do
sadrových foriem.
História pozdišovskej keramiky
Na východnom Slovensku sa rozprestiera malá dedinka, z ktorej pochádza svetovo známa keramika s dlhoročnou tradíciou. Obec
Pozdišovce leží na Ondavskej vrchovine. Práve táto vrchovina bola zdroj kvalitnej hliny vhodnej na výrobu pozdišovskej keramiky. Potrebná
hlina sa získavala z hĺbky 4 m (svetlohnedá s červenými pigmentami) až 13 m (svetložltá). Sú známe štyri ložiská, ktoré sa nachádzajú
severne od obce.
Hrnčiarstvo bolo veľmi rozšírené. Hrnčiari točili výrobky doma a hrnčiarstvu sa venovali popri práci a vo svojom voľnom čase. V zime
najčastejšie sadali za kruh a vytvárali výrobky a riady, ktoré potom na jar predávali alebo vymieňali na trhoch. Do prvej svetovej vojny sa
keramické riady používali v hojnom množstve. Spočiatku išlo hlavne o úžitkovú hodnotu výrobkov. Časom však pridali aj vzory, dekorácie a
zdobenia a výrobky sa začali používať aj na dekoračné účely. Hrnčiarstvo bolo vtedy tak rozšírené, že v jednej obci mohlo fungovať viacero
hrnčiarov nezávisle od seba.
Na východnom Slovensku, v obci Pozdišovce mali vhodné podmienky na rozvoj svojho remesla. Nachádzala sa tu kvalitná hlina. Obec leží
pri lesoch, z ktorých získavali drevo na následné vypaľovanie keramiky. Vyvinul sa tu aj charakteristické výtvarné zdobenie výrobkov.
Pozdišovské hrnčiarstvo má 600 ročnú tradíciu. Prvá písomná zmienka o hrnčiarstve na území východného Slovenska je z 11. októbra
1416. Jedná sa o listinu písanú v latinčine, ktorá s týka Pozdišovského panstva. V listine sú spomínané aj mená dvoch hrnčiarov z
Pozdišoviec. Táto listina bola doplňujúcim materiálom ku keramickým nálezom (nájdeným črepom), ktorá potvrdzuje storočné trvanie
pozdišovského hrnčiarstva.
Spočiatku každý hrnčiar točil doma sám. Až v 18. storočí na žiadosť hrnčiarov bol založený hrnčiarsky cech. Založil ho 8. januára gróf
Meňhert Sirmaj. Pracovalo sa pod jednou strechou a pod dohľadom a vedením starších, skúsenejších majstrov. Výroba v tomto období
dosiahla veľký rozmach a pokrok. Výrobky boli skôr praktické a mali úžitkový charakter. Mali typickú tmavú podkladovú farbu a zdobené
boli jednoduchými geometrickými útvarmi, vlnkami, linkami a bodkami. Pomaly sa začali využívať aj jednoduché rastlinné a zvieracie
motívy.
Jedinečnosť pozdišovskej keramiky nespočívala v prehnanom zdobení a dekoračných prvkoch výrobkov. Pozdišovská keramika bola
jedinečná práve tradíciou dedenou z pokolenia na pokolenie. Tradíciou spracovania hliny, ručného točenia výrobkov a v neposlednom rade
aj dekorovania už hotového riadu. Otcovia odovzdávali skúsenosti nadobudnuté praxou svojim synom. Predávaním skúseností sa pracovné
postupy vylepšovali a zušľachťovali až do dnešnej typickej pozdišovskej keramiky.
Okolo roku 1918 sa pozdišovská keramika dostáva do vzdialenejších oblastí. V roku 1920 Michal Parikrupa posiela svoje výrobky do Prahy
na výstavy. Výrobky sa dostali nielen do Bratislavy ale aj na Moravu.
Pozdišovská keramika ako jedna z mála keramík na Slovensku pretrvala aj ťažké obdobie, ktoré nastalo po prvej svetovej vojne. Zachovala si
svoju technickú ale aj dekoračnú úroveň. Keramika je vďaka svojmu nasiakavému, pórovitému povrchu vhodná na používanie. Dokáže
udržať teplotu nápojov, tým že sa z nej dobre odparuje tekutina. Vďaka nasiakavosti si jednotlivé výrobky uchovajú aj vôňu a chuť tekutín.
V roku 1947 sa výroba sústredila do Hrnčiarskeho družstva - Svojráz. Do Pozdišoviec prišla prof. Júlia Horová-Kováčiková a zorganizovala
pre hrnčiarov desať dňový kurz zameraný na vypaľovanie nových vzorov a inovovanie dekorácií. Do výroby sa zavádza elektrina a proces
výroby a technologické postupy sa zjednodušujú.
V roku 1961 sa ľudové družstvo Svojráz združilo so združenou výrobou Michalovce. Neskôr v roku 1985 uvideli do prevádzky nový závod na
výrobu keramiky s názvom Novex. Závod bol zameraný na výrobu keramiky s tradičným vzorom ako aj výrobky z bielej keramiky s
jednofarebnou dekoráciou.
Žiaľ výrobné družstvo Novex zaniklo a s ním sa ukončila aj výroba pozdišovskej keramiky. Ešte sa nájde zopár hrnčiarov, ktorí točia doma v
súkromí. Spolu s nimi sa ešte uchováva aspoň štipka 600 ročnej tradície.