Vedeli ste, že...

Každý majster si svoj vlastný kruh na točenie keramiky vyrobil sám? Kruhy boli robené presne pre potreby majstra hrnčiara. Boli

poháňané mechanicky silou hrnčiarovej nohy – tzv. kopací kruh. Hrnčiari tak pracovali nielen rukami, ale musel používať aj nohy. Až po

zavedení elektriny do závodu sa aj točenie stalo pre hrnčiara jednoduchšie. Tak isto aj vypaľovanie bolo automatizovanejšie.

Spočiatku sa pri výrobe pozdišovskej keramiky používali poľné pece. Tieto pece mali tvar iglu s otvorom navrchu. Zo všetkých štyroch

strán pece sa kládlo drevo, ktoré bolo potrebné na výpal keramiky. Vypaľovalo sa v teplejších ročných obdobiach. V zime sa výrobky

točili a dekorovali. Dávno si majstri nakopali hlinu na kopci, kde je hlavný zdroj známej pozdišovskej hliny. Hlina musela prejsť

niekoľkými fázami, aby bola vhodná na výrobu. Nakopaná hlina sa priviezla a nasypala do predtým vykopanej jamy. Následne na to sa

zaliala vodou a rozmáčala sa. Slnečnými lúčmi sa hlina rozdrobila. Pre zimou sa doliala voda, nastala ďalšia fáza – zimovanie. Nasiaknutá

voda v hline vytvorila ľad, ktorý svojím pnutím rozbil hrudy hliny. Výrazne to uľahčilo hrnčiarom prácu – nemuseli hlinu pracne rozbíjať

krompáčmi. Ďalšia fáza je bahnenie – hlina sa rozmyla a pomocou nôh premiešala. Čínska kultúra ešte pridala vlastný moč. Celá

generácia od vnukov po najstaršieho chodili močiť na hlinu. PH, ktoré obsahuje moč lepšie rozpúšťa hlinu.

Keď hrnčiar vytočil výrobok ho nechať najprv dva dni vyschnúť. Odparila sa časť vody nasiaknutá vo výrobku. Až keď mal výrobok dobrý

„kožovitý“ povrch bol pripravený na prvý výpal. Pri výrobkoch, ktoré mali tenšiu stenu a nebolo im potrebné následne dolepovať nejaké

časti, stačil kratší čas na vyschnutie – jeden deň. Potom sa výrobok polial základnou engobou – pre pozdišovskú keramiku to bola

typická čierna engoba. Starí majstri to nazývali burel. Takto pripravené výrobky išli na prvý výpal.

Výrobky sa v peci pálili 12 až 18 hodín vkuse. Otvor z vrhu pece slúžil na odparovanie naviazanej vody vo výrobkoch. Po 10 až 12

hodinách sa uzatvoril aj vrchný otvor. Keramika ide minimálne dvakrát do pece. Po vytočení sa podekoruje a ide na prvý výpal – 960°C

až 980°C – tzv. predžah, terakota. Potom sa výrobok poleje glazúrou, nechá trochu preschnúť a následne na to sa vypaľuje druhýkrát

pri teplote okolo 1000°C.

Na kontrolu teploty v peci sa používali tzv. žiaromierky – kus porcelánu vytvarovaný do skoseného ihlanu. Na dverách pece je okno tzv.

kuker. Žiaromierky sa uložili do zorného pola, aby mohol palič kontrolovať teplotu pece. Keď už bola pec nahriata na 900°C žiaromierky

pomaličky klesali. Bolo to odstupňované a podľa sklonu žiaromierok sa vedelo koľko stupňov je v peci.

Aj takýmito spôsobmi si dokázali hrnčiari za dávnejších čias pomôcť pri práci. Za čias kedy ešte nebola k dispozícii elektrina.

Postup pri výrobe

Pri umení pozdišovskej keramiky by bolo správne na úvod spomenúť majstrov, ktorí sa jej venovali ešte pred vojnou – Čižmárik, Antal,

Kočiš, Paľo a Lukáč. Všetci hrnčiari pracovali vtedy doma. V tom období sa nepoužívali elektrické kruhy ale manuálne, poháňané nohou

– tzv. kopačáky. Výrobky sa dávali vypaľovať do poľných pecí z tehál, ktoré mali tvar iglu. Tie sa kládli sa z prednej a zo spodnej strany

pece. Zo všetkých štyroch strán sa kládlo drevo. Najčastejšie sa vypaľovali v jari, lete a na jeseň, keď bolo teplo. Drevo totižto muselo

byť suché. Zatiaľ čo sa točili, dekorovali a chystali v zime.

Hrnčiar, ktorý výrobok vytočil ho musel najprv nechať cca dva dni vyschnúť. Výrobky s tenšími stenami schli rýchlejšie. Následne nato

sa vytočený predmet polial základnou engobou. Pre pozdišovskú keramiku je typická červená hlina a čierna engoba – inak nazývaná aj

burel. Burelom ju nazývali starí majstri. Ide vlastne o kysličník kovov s prímesou rôznych farbítok. Naložená plná pec výrobkov sa takto

vypaľovala 12 až 18 hodín vkuse. Z vrchu pece bol otvor podobný komínu odkiaľ sa vyparovala prebytočná, mechanicky viazaná voda.

Po desiatich až dvanástich hodinách sa uzavrel aj tento otvor, a keramika sa ďalej vypaľovala. Pec udržiavala teplo, pretože bola

z vonkajšej strany omastená hlinou.

Ukážka niekoľkých značiek, ktoré používali hrčiari aby identifikovali svoje výrobky.

Trošku hrnčiarskej rodinnej histórie

Ako bolo vyššie spomenuté spočiatku každý hrnčiar točil doma sám. Neskôr sa vytvorili hrnčiarske cechy, kde boli najčastejšie združené

rodiny hrnčiarov mužského pohlavia – dedo, otec, syn. Výroba sa presunula do Pozdišovského kaštieľa.

Proces výroby pozdišovskej keramiky začínal tým, že bolo potrebné nakopať hlinu. Bolo niekoľko hlinísk v Pozdišovciach

odkiaľ sa brala červenica, ktorá bola vhodná na výrobu. Nakopaná hlina sa priviezla a uskladnila do pripravenej

jamy. Následne sa zaliala vodou. Hlina sa akoby rozmočila a slnečné lúče ju vysušili až do stavu, kedy sa mrvila.

Pred zimou sa znovu doliala voda, aby sa vytvoril ľad, ktorý svojím pnutím rozdrvil väčšie hrudy hliny. Neskôr

nastala posledná fáza, tzv. bahnenie. V tejto fáze sa hlina rozpracovala na použiteľnú hmotu pomocou nôh. V prvom

hrnčiarskom cechu pracovali iba muži. Hrnčiar si výrobok vytočil a zároveň ho aj sám podekoroval. Na dekoráciu sa

používal kravský roh, v ktorom bolo zapichnuté husacie brko. Do rohu sa naliala rozomletá pozdišovská hlina s prímesou

farbítok a potom sa nanášala na už vytočený a so základnou engobou potiahnutý výrobok. Poznali päť základných farieb -

biela, žltá, červená, ružová a zelená. Samozrejme že po výpale výrobku pri 960°C sa odtiene farieb zmenili. Museli ešte

mnohokrát skúšať v akom pomere by sa mali miešať farbítka, aby odtiene ostali rovnaké.

Pokiaľ boli hrnčiari v kaštieli, cech sa rozvíjal a uberal správnym smerom. Vďaka príchodu profesorky Júlie Horovej-Kováčikovej

z Bratislavy sa hrnčiari naučili nové vzory. Do cechu sa pridali aj manželky hrnčiarov, ktoré mali na starosti dekorovanie keramických

výrobkov. Kaštieľ však museli v roku 1985 opustiť a presťahovali sa do závodu nad Pozdišovcami. Už to nebolo také súkromné

a príjemné. Závod bol rozdelený na dve haly. Severnú a Južnú, kde v jednej hale sedelo okolo 150 ľudí – od hrnčiarov cez maliarky

a pracovalo sa na normy. Starším majstrom sa to priečilo nakoľko boli zvyknutí na malú komornú miestnosť, kde si v pokoji vytočili

svoje výrobky. Priamo s nimi sedávali aj ich maliarky, ktoré to hneď aj dekorovali. Stratilo sa to čaro rodinného charakteru z pocitu

záľuby a vytvorila sa atmosféra veľkého pracovného podniku.